V horských oblastiach Južnej Ameriky žijú 4 druhy lam, príbuzné ťavám (v Starom svete), divoko tam žijú lamy huanako a vikune. Domovom vikuní sú púštne náhorné plošiny Ánd, zvané puno. Žijú vo výškach od 3.500 mnm až potiaľ, kde môžu nájsť pastvu. Telo majú pokryté hustým jemným rúnom a ich krv má lepšiu schopnosť viazať kyslík.
Lamy krotké a alpaky sú staré domestikované formy divokých druhov. Lama krotká bola pôvodne chovaná pre mäso a na nosenie bremien. Alpaky sa chovajú predovšetkým pre vlnu a mäso.

Mravčiari sú príbuzní leňochodom. Existujú 4 druhy a všetky sú vybavené mohotnými prednými nohami s drápami, ktoré im slúžia na dobývanie mravenísk a termitísk a dlhým lepkavým jazykom na zbieranie koristi. Najväčším z nich je mravčiar veľký, s chvostom a dlhým ňufákom meria cca 2 metre. Obýva prevažne trávanaté savany. Väčšinou sa zdržiava na zemi, ale dokáže šplhať a dokonca aj plávať. Vďaka dlhým zatočeným pazúrom chodí po mozolnatých okrajoch tliap, čo vyvoláva dojem neohrabaného spôsobu chôdze.

Tapír juhoamerický je najmohutnejším kopytníkom tejto oblasti. Váži až 250 kg a je asi meter vysoký. Klinovitá hlava a ťažké telo mu pomáhajú raziť si cestu hustým porastom. S obľubou sa zdržujú v blízkosti riek a jazier, živia sa suchozemskými rastlinami, ale väčšinou času trávi vo vode, kde výborne pláva a tiež sa potápa. V Južnej Amerike sa celkovo vyskytujú tri druhy tapírov. Ich mäso chutí ľuďom rovnako ako jaguárom, ktorí sú jeho hlavnými nepriateľmi.

Mata-mata je vodná korytnačka, ktorá sa vyskytuje na severe Južnej Ameriky. Loví v plytkej bahnitej vode a čaká na korisť, využíva pritom obdivuhodnú kamufláž, ktoré jej poskytuje hrobolatý pancier a leny zvrásnenej kôže na krku a hlave podobajúce sa kusu dreva, takže korytnačka má dokonalé maskovanie. Mata-mata má veľké ušné bubienky a kožné výrastky so zmyslovou funkciou, ktorými zisťuje pohybujúcu sa korisť. Dlhý rypáčik podobajúci sa šnorchlu jej umožňuje dýchať bez toho, aby musela vyplávať k hladine. Dorastá do veľkosti okolo pol metra.

Kvesal žije vo vlhkých lesoch Strednej Ameriky. Býval posvätným vtákom Aztékov, ktorá používali jeho perá pri obradoch. Dnes je národným vtákom Guatemaly. Vybrali ho nielen pre svoju krásu, ale tiež ako symbol slobody, pretože podľa povesti nemôže žiť v zajatí. Vo voľnej prírode je vidieť zriedka, jeho početné stavy sa zmenšujú hlavne preto, lebo je ničené jeho životné prostredie. Kvesal vyžaduje ako potravu stálu zásobu drobných plodov, preto potrebuje rozsiahlu lesnú oblasť. V lese vtáky hniezdia v dutinách odumretých stromov a vetiev.

Slovo upír vyvoláva predstavu postavy z hororu. Ako predloha poslúžilo skutočné zviera. Upír obyčajný je príbuzný netopierom z radu letuchov. Dokáže sa však prekvapujúco dobre pohybovať aj po zemi, opiera sa pritom o predlaktia a zadné nohy. Po súmraku vyhľadáva teplokrvné obete: vtáka, tapíra alebo dobytok, trúfne si aj na spiaceho človeka. Upír prehryzne zubami kožu a líže krv. Jeho sliny pritom zabraňujú zrážaniu krvi. Sídli v dutých stromoch, skladoch, starých domoch a tvorí až stohlavé kolónie. Jeho veľkosť je okolo 9 cm. Úbytkom prirodzeného prostredia nestráda, lesy meniace sa na pastviny pre dobytok mu totiž poskytujú stále viac ľahko dostupnej potravy.

Nosáľ červený býva známy tiež pod menom koati. Vo dne v hlučných skupinách 10 až 20 zvierat rýchlo sliedi vo vegetácii a hľadá všetko, čo je na zjedenie. Od húb a bobulí k hmyzu a myšiam. Je to hlasovo veľmi nadaný druh, Používa rôzne zvuky, volania a signály chvostom, aby svorka zostala pohromade. Hoci nosále žijú na zemi, sú výbornými lezcami, sú to odvážne a útočné zvieratá, ich pazúre a vzájomná pomoc v tlupe z nich robí obávaných nepriateľov ostatných zvierat v lese.

Kosmač trpasličí je najdrobnejším primátom Nového sveta, bez chvosta meria 7,5 až 10 cm, avšak na tak malý druh je dlhoveký - môže sa dožiť až 12 rokov! Živí sa nektárom z kvetom, ovocím a malými živočíchmi - napríklad pandravami a pavúkmi. Každá tlupa má 5 až 10 členov, vrátane jedného rozmožujúceho sa páru. O mláďatá sa prvé týždne stará otec, potom starší súrodenci.

Tamarín pinčí obýva posledné zvyšky tropických nížinných lesov pri pobreží Karibského mora. V jeho potrave prevládajú plody, drobní živočíchovia a vtáčie vajcia. Zdá sa neuveriteľné, že za deň nabehajú tamaríni vo vetvách stromov 1 až 2 km. kto nepozná ich hlas, ľahko si ho môže pomýliť s vtáčím spevom. V každej tlupe býva 10 až 12 členov, ale rozmnožuje sa iba jediný pár, štyri z piatich vrhov sú dvojčatá. Oblasť rozšírenia tamarína pinčieho sa stále zmenšuje, lebo pralesy ustupujú pastvinám dobytka. V súčasnosti je ich viac v ľudskej starostlivosti než v prírode.

Mara stepná je veľký vysokonohý hlodavec, ktorý výzorom aj správaním pripomína európskeho zajaca, hoci s ním nie je príbuzná. Prispieva k tomu aj krátky chvost, ktorý meria len 4,5 cm. Mara dobre behá aj skáče a živí sa najmä spásaním trávy a nízkych kríčkov. Páry sú celoživotné. Vo vrhu bývajú až 3 mláďatá, pre ktoré rodičia vyhrabávajú veľké brlohy.

Morča divoké je blízke príbuzné a pravdepodobne predkom morčaťa domáceho. Chovali ho už predkovia Inkov. Živí sa trávou, listami, semenami, kvetmi a kôrou rastlín. Morčatá žijú v trávnatej kerovitej krajine, v tesnom susedstve s ostatnými jedincami. Majú spoločné chodbičky v potravných areáloch, ale každé zviera má vlastné hniezdo.

Táto, v dospelosti 20 až 30 cm veľká korytnačka, ktorú možno identifikovať podľa červenej škvrny za očami, je jedným z druhov žijúcich v jazerách, riekach a potokoch Ameriky. Ako aj príbuzné druhy, mimoriadne obľubuje slnenie, a niekedy sa na príhodných miestach sústreďuje toľko korytnačiek, až tvoria celé hromady. Pri vyrušení sa rýchlo ponoria. V prírode sa živia vodným hmyzom, rybami, obojživelníkmi, vodnými ulitníkmi a vodnými rastlinami.

Hoko žltozobý obýva lesy a krovinaté oblasti tropického a subtropického pásu Strednej a Južnej Ameriky. Tento veľký lesný hrabavý vták zbiera potravu hlavne na zemi, ale pri ohrození lieta na stromy. Jedálniček tvorí prevažne rastlinná potrava, plody, výhonky a semená. Hoko hniezdi nad zemou, a to je u hrabavých vtákov neobvyklé. Vyliahnuté mláďatá sú dobre vyvinuté a za 3 až 4 dni sú už schopné letu. Napriek tomu, zostávajú v korunách stromov, kam im dospelí nosia potravu.

Arasari chocholatý žije v pralese od ústia Amazonky po nižšie polohy peruánskych Ánd. Od iných tukanovitých sa líši čuprinou zo šupinatých kučeravých pierok. Latinský názov Pteroglossus = perojazyčný poukazuje na typickú stavbu jazyka s bočným štiepením podobne ako pri pere. Zobák dosahuje dĺžky až 10 cm. (svetové prvenstvo v odchove tohoto vzácneho druhu tukana má ZOO v Hluboká nad Vltavou).

Ara zelenokrídly priťahuje pozornosť svojou okázalou, živou farebnosťou a prenikavým hlasom. Tento druh aru sa vyskytuje najmä vo vlhkých nížinných lesoch, často je možné pozorovať ako sedí na najvyšších vyčnievajúcich vetvách vysokých stromov. Obyvkle býva v pároch alebo v malých skupinkách. Niekedy sa spája s inými arami, predovšetkým na brehoch vôd, kde pojedajú piesky a íly bohaté na minerály. Počas letu na seba arovia silno pokrikujú, živia sa semenami, plodmi a orechami, často väčšími a tvrdšími než iní arovia.

Papagáj patagónsky hniezdi obvykle v kolóniach v kolmých hlinitých alebo piesočnatých brehoch riek a dokonca aj morí. Páry v nich vyhrabávajú nory dlhé až 3 metre. Tie sa v stenách rôzne stáčajú, spájajú, a tak vytvárajú labyrit chodieb. Niekedy zahniezdia aj v skalných puklinách. Papagáj patagónsky migruje. V zime sa sťahuje severnejšie do teplejších oblastí. Domorodci staré vtáky strieľajú, mladé vyberajú a konzumujú pri slávnostných príležitostiach ako výnimočnú pochúťku. Ich stavy sa však v poslednej dobe vďaka sprísnenej ochrane sľubne zvyšujú.

Papagáj mníší alebo Mních zelený (papoušek mniší; cotorra monje o argentina) ako jediný z papagájov nehniezdi v dutine, ale stavia si z konárikov vlastné guľovité hniezdo v krovinách alebo na bočných vetvách stromov. Väčšinou pristavujú hniezda aj ďalšie páry, takže môže vzniknúť veľká kolónia. Je veľmi otužilý. Vypustení jedinci alebo tí, čo unikli zo zajatia, vytvorili v Európe životaschopnú populáciu v Taliansku, Španielsku a Belgicku. Aj v Českej republike vznikla z vypustených a utečených vtákov kolónia v údolí rieky Sázavy, a dokonca v Podkrkonoší.

Klinochvost zlatohlavý (Aratinga zlatý): Tohoto papagája môžeme v jeho domovine pozorovať predovšetkým v palmových hájoch. V prírode sa živí najmä ovocím, orechami, bobuľami a semenami, tak ako väčšina ostatných druhov. Mimo obdobia hniezdenia sa klinochvosty zhlukujú do menších kŕdľov. Pre svoje pestré sfarbenie je klinochvost zlatohlavý (aratinga zlatý nazývaný aj aratinga slnečný). Ich krásne sfarbenie im bezpochyby prináša rastúcu popularitu nielen u chovateľov, ale aj u majiteľov, ktorí si týchto vtákov zadovážia ako spoločníkov, a to dokonca aj napriek tomu, že sú časokrát nútení pretrpieť ich veľmi hlasný zvukový prejav.

. Často je možné pozorovať ako sedí na najvyšších vyčnievajúcich vetvách vysokých stromov. Obvykle býva v pároch alebo v malých skupinkách.

Neotropická zoogeografická oblasť zahŕňa Južnú a Strednú Ameriku až po stredné Mexiko, ostrovy Veľkých a Malých Antíl, Bahamy a Galapágy. Svojou rozlohou 18 miliónov km² zaberá 12% celej pevniny. Jej dlhodobá izolácia v období treťohôr má za následok veľmi bohaté zastúpenie druhov, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete - tzv. endemitov, a to tak v rastlinnej ako v živočíšnej ríši. Rastliny až živočíchovia sa vyvíjali oddelene od ostatného sveta až do doby, keď sa vytvorilo spojenie so severom v podobe pevninského mosta Strednej Ameriky a zo Severnej Ameriky sa do tejto oblasti prisťahovali nové druhy. Tie, ktoré tam dnes žijú, sú jedinečnou zmesou starých a nový prvkov. Aj podnebie neotropickej oblasti je vďaka širokému rozpätiu zemepisnej šírky celého kontinentu značne pestré.

Dve tretiny Južnej Ameriky ležia v trópoch a zahŕňajú všetky možné typy krajiny: od dažďových pralesov k zasneženým horám aj suchým púšťam. Na severe a na juhu má neotropická oblasť i subtropické podnebie a na krajnom juhu dokonca subarktické. Na západe poskytujú Andy dobré podmienky pre život vyslovene horskej fauny a flóry. V rovníkovom páse povodia Amazonky sa rozkladá tropický ďažďový les, najrozsiahlejší na Zemi. V súčasnosti však značne devastovaný ťažbou cenných druhov drevín a rozširovaním plochy pre poľnohospodárstvo.

Tropické lesy zasahujú až vysoko do hôr a smerom na juh, kde je ďažďov menej vplyvom zrážkového tieňa Ánd, vzniká polopadavý les, savana a trávnatá pampa. Tiež severne od tohoto územia prevládajú o niečo suchšie trávnaté savany zvané llanos. Mexiko má aj púšte a krovinaté a kaktusové stepy. Horské a pobrežné púšte značného rozsahu sa tiež nachádzajú v Peru a Čile. Odstrašujúcich rozmerov v Južnej Amerike, žiaľ, dosiahli aj umelé púšte, ktoré vznikli zničením vegetácie a neuváženým využívaním pôdy.

Medzi rôznymi lesmi, ktoré rastú v Južnej Amerike, zaberá jednoznačne najväčšiu plochu dažďový les. Je to najpestrejšie rastlinné spoločenstvo na svete. Na ploche 250 ha bolo určených až 3 tisíc druhov stromov a kríkov. A aj suché a horské oblasti majú svoje unikátne rastliny. Zvlášť príznačné pre túto oblasť sú rôzne druhy bromélií a kaktusov. Tropická Amerika je jedným z vývojových centier paliem, ktoré sú zastúpené 73 rodmi, pričom 69 z nich je endemických. Z charakteristických rastlin môžeme pomanovať juky, z ktorých a vyrábajú veľmi pevné povrazy a agáve, ktoré sú hlavnou surovinou pri výrobe mexického národného nápoja tequilla. Z ihličnanov sa tu v horách vyskytujú len dva druhy araukárií (blahočety). Hoci sú to ihličnany, majú skôr ploché listy. Z neotropickej oblasti pochádzajú mnoho druhov kultúrnych plodín a iných úžitkových rastlín: zemiaky, kukurica, fazuľa, paprika, paradajka, podzemnica olejná, kakaovník, kaučukovník, chinínovník, vanilka, ananás, koka, jahodník čílsky, papaya, para orechy, tabak a niektoré vzácne drevá ako mahagón, balzovník a ďalšie.

Množstvo veľmi odlišných životných prostredí sa odráža aj v rozmanitosti fauny. 

V Južnej Amerike zrejme žije ešte mnoho neznámych a neopísaných druhov živočíchov a zoológovia sa tu môžu uplatniť vo svojej pôvodnej profesii - ako objavitelia nových foriem života. Vplyvom podobnej južnej geografickej polohy, príbuzným klimatickým a vegetačným podmienkam, vytvára neotropická oblasť určitú obdobu Afriky. A mohli by sme teda predpokladať, že podstatná časť fauny obidvoch oblastí bude podobná. V skutočnosti sú však v živočíšnom svete obrovské rozdiely. Najvýrajznejší je v tom, že v Južnej Amerike chýbajú veľké stáda kopytníkov, ktoré by sa dali porovnať s obrovskými stádami antilop a zebier vo východnej Afrike. Je tiež zaujímavé, že v neotropickej oblasti vyslovene chýbajú veľkí cicavci. Lamy huanako a vikuňa, puma, jaguár a tapír zaostávajú veľkosťou ďaleko za slonmi, žirafami, ťavami a hrochmi. V Južnej Amerike sa v čase jej ostrovnej izolácie vyvíjali vedľa seba vačkovce a placentovce a dnes preto nachádzame tak u cicavcov ako aj u vtákov takmer 85% endemických druhov.

Opice Nového sveta dosahujú vo všeobecnosti len malých rozmerov a všetky žijú na stromoch tropického lesa. Sú rozdelené do dvoch skupín: čeľaď kosmanovité predstavuje liliputánov opičieho kráľovstva. Patria k nim: kosmani, tamaríni a levíčky. Na rozdiel od ostatných opíc majú tieto opičky na všetkých prstoch namiesto nechtov pazúriky, preto sa im hovorí pazúrikovité (drápkaté) opičky. Zatiaľ čo ostatné opice rodia najčastejšie jedno mláďa, kosmani majú obyvkle 2, niekedy 3 mláďatá. Ďalšou zvláštnosťou je, že o mláďatá sa často stará samec a nosí ich so sebou po celý deň okrem času na kŕmenie, kedy ich odovzdá samici. Kosmani majú vysoký tón hlasu a sú známi bohatým registrom zvukov. Vysoko v korunách stromov nebývajú vidieť a podľa zvukov ich nazasvätený môže ľahko považovať za vtáky. Vtáčiemu hlasu sa najviac podobá hlas tamarína pinčieho.

Do čeľade malpovitých patria malpy

a vrešťani.