Omán je suchá, vyprahnutá krajina, ktorá má na juhu malé zelené územie a mesto Salalah, kam zasahuje pásmo letného monzúnu, vďaka ktorému prichádza, od polovice júna do polovice septembra, jeseň (po arabsky charif). Vtedy sa, po dlhom období tepla, obloha zatiahne a stále jemne prší, alebo aspoň mrholí.
Takto v suchej krajine vyzerá raj. Na juhu krajiny sa schádzajú ľudia, ktorí sú ochotní prejsť aj viac ako tisíc kilometrov, aby mohli za hmlistého a usmokleného počasia, miestami s nulovou viditeľnosťou, vyrážať na pikniky do okolitých kopcov a užívať si romantiku. Oslava jesene v Ománe je veľmi podobná oslave jari u nás.

Salalah je druhým najväčším mestom v Ománe a leží 70 km od miesta, ktoré sa nazýva Mughsail. Tam vody Arabského mora, patriaceho do Indického oceánu, narážajú veľkou silou na pobrežné útesy, a cez diery v skalách prýštia do výšok ako studené gejzíre.

Typickou potravinou v Ománe sú datle, rastú predovšetkým v oázach, a vďaka špecifickému počasiu zasahujúcom južný cíp poloostrova, možno ochutnať aj čerstvé kokosové orechy, papáje alebo banány. Tradičným pokrmom je mäso na ihle pečené na drevenom uhlí. Zvlášť cenené je ťavie mäso. Najčastejšie je kozie mäso (koza je najrozšírenejšie ománske zviera), dostupné je rybie aj kuracie. Plus pikantné korenie, to samozrejme, musí byť.

Neďaleko mesta Salalah je pútnické miesto, pri Jobovom hrobe. Práve tam sa najčastejšie šíri lubban, ománsky názov pre kadidlo. Hmota, ktorá vyzerá ako smola, sa získava tak, že sa nareže kôra stromu, z rezu vyteká tekutina a tá na vzduchu tuhne.
Kadidlovník je strom, z ktorého sa získava kadidlo, rastie len na troch miestach vo svete: v Ománe, susednom Jemene a v africkom Somálsku.
Okrem toho, že kadidlo bolo jedným z darov, ktoré Traja králi niesli Ježiškovi do Betlehema, nieslo krajine veľké zisky až do 6. storočia, a hoci dnes je to ropa, aj tak zostáva najvyhľadávanejším tovarom na trhoviskách kadidlo spolu s nádobami, v ktorých sa páli. A to by mohol byť okrem magnetky atraktívny suvenír z Ománu.

VÝNIMOČNÁ PONUKA

Asfaltové cesty v krajine sa začali stavať až po roku 1970, keď ropa rozhýbala ekonomiku aj dopravu. Dnes má hlavná cesta krajiny viac než tisíc kilometrov. Dodnes však na cestách po krajine nejednému šoférovi skrížia cestu ťavy, ktoré až do roku 1970 boli najdôležitejším dopravným prostriedkom v Ománe.