Andorra 
camino de santiago
cestopis: 3 týždne ako pútnička
29.10.2019
Veziem sa v buse na viedenské letisko, keď mi dochádza, aké rozhodnutie som urobila. Batoh, ktorý som si úsporne pobalila, je ťažký. Marcel ma podporuje smskami, Feši píše tiež, srší vtipom a záujmom.
Noc som strávila bez spánku, balením a prebaľovaním a prípravami, takýmto spôsobom sa vyrovnávam s cestovnou horúčkou. Mama je zmierená s mojím nápadom, odprevadila ma k autobusu, cestou sme sa smiali a bola silná, keď mi kývala. Mne sa trasú kolená pod ťarchou batohu. Čo to robím? Viem, prečo to robím? Je to dobrý nápad? Pochybnosti... no nič, najskôr vyrovnám deficit spánku, a potom uvidím. (zápis z môjho denníka Camino de Santiago 2019)
Prečo Camino? Čo duša, to dôvod.
Spiatočnú letenku mám na 24., ešte som sa vlastne nerozhodla, kde na Camino naskočím, kde začnem. Pozerala som do mapy, predbežne som si vybrala Camino francés, údajne najviac pútnikov ide práve po tejto trase. Začína sa v Roncesvalles, to je dedinka (po španielsky la aldea) na francúzsko-španielskej hranici. Historicky významné miesto. Keďže mám k dipozícii max 3 týždne, trochu kalkulujem, akú výzvu si dám... a ako to tak občas meliem hlavou, volím začiatok v Leóne, je to 300 km do Santiaga, to bude s prehľadom a v pohode, hovorím si, a ešte pozriem párkrát do mapy, ktoré väčšie mestá sú na trase, kam by sa dalo dostať busom z Málagy, kam som zašla objať svojich nezabudnuteľných 5 rokov života.
31.10. - 1.11. 2019
Sviatok všetkých svätých sa slávi aj v Španielsku. Deň, ktorému predchádza divoká noc nespútanej zábavy. V centre Burgosu boli v noci také davy ľudí, že sa pohybujúce hlavy menili na morské vlny.
Do Burgos som pricestovala po takmer 12 hodinách strávených v alebo pri autobuse. Stihla som ešte obchod a polnočnú večeru pri skvostnej katedrále. Vedľa na lavičke oddychoval El Cid. V ruke pútnická palica, na nej zavesená svätojakubská mušľa a viditeľne zničené kolenné jabĺčko. Au... Ale výraz v tvári mal taký... no, spokojno-unavený.
Tradícia Svätojakubskej cesty vznikla v stredoveku, odvtedy veľa ľudí po kamíne prešlo.
Camino je výnimočné miesto.
Miesto, kde človek môže stretnúť samého seba.
Nevedela som aké pravidlá na Camine platia a ubytovňu (el refugio, eľrefuchio), kde som to mohla zistiť, otvárali až o 14.tej.
A tak, o 14:09 hod som vykročila smerom k Santiagu de Compostela. S dôverou a odvahou, že to dám. Veď ten chlapík s malým červeným batohom na chrbte, palicou v ruke a vekovým číslom zjavne aspoň o 15 vyšším ako to moje, ktorý kráčal takým tempom, že sa mi, prechádzajúc okolo, stihol aj predstaviť, bez toho, že by spomalil, ide do Santiaga zo Ženevy. Áno, Teo kráča zo švajčiarskej Ženevy.
Už o 10 minút prehodnocujem spôsob balenia batohu. Pod markízou jedného z burgoských barov lovím kdesi zo stredu batohu pršiplášť a v duchu tisíckrát ďakujem chlapíkovi zo športového obchodu (ale aj výrobcovi a dizajnérovi), že ma presvedčil, aby som si ho kúpila. Pršiplášť, ktorý je šitý tak, že spoľahlivo zakrýva aj batoh aj nosiča, je geniálny nápad.
Vyšla som za mesto a stretla prvý betónový kilometrovník. Vravím si "501"... čo to je za číslo? Nemalo by tam byť 301? Ešte chvíľu som sa čudovala, lebo čísla síce klesali, ale moje presvedčenie, že by mali byť iné, pretrvávalo. To krásne popoludnie, pokojného, príjemného novembrového dňa s občasnými kratučkými dažďovými prehánkami ma úplne uhojdalo. Zdalo sa mi, že som v tom krásnom svete sama, lebo za 21 km som stretla len jedného človeka. Dokonca aj v refugio som mala izbu so šiestimi lôžkami sama pre seba.
Tie čísla na kilometrovníkoch mi nedali pokoj. A tak som večer pozrela do mapy. A tentokrát ma naozaj oblialo. Z Leónu je do Santiaga 300 km, z Burgosu naozaj 500. Prečo som si ale kúpila lístok do Burgosu?
...lebo Burgos je v Espaňa aj názov pre čerstvý syr, a ako som si predstavila, že by bolo super dať si el queso (eľkeso) Burgos v meste Burgos, túžba zatienila plány. A bolo vymaľované.
...takže, ¡Buen camino!
2.11. 2019
Vyrážam na cestu. S boľavou hrčou na hlave. Dnes ráno som získala prvé poznanie. Postele v ubytovniach sú poschodové a nezvyk spravil svoje. Pri odchode sa ku mne dostáva informácia, že má pršať, tak pripravujem si pršiplášť, aby bol poruke.
Táto spoločnosť ma na tomto mieste milo prekvapila.
Kým sa dostanem z dedinky Rabé (nocľah, 230 obyvateľov) do dedinky Hornillos (orniľjos 50 obyvateľov) je to asi 6 km po vyjazdenej ceste medzi poliami. Začína pršať... kým prestane, mám o 5 kíl viac. Na topánky sa nalepilo kvantum blata, pršiplášť síce siaha pod kolená, ale nohavice sú mokré už od stehien. Vyslobodili ma až v jednom bare v Hornillos del Camino, hoci mali zatvorené. Káva bola nápomocná na zdvihnutie morálky, goratexová membrána v topánkach vydržala, nepremokavé nohavice sa dostali do akcie a išlo sa ďalej.
pútnik je peregrino, pútnik na bicykli je bicigrino
žena pútnička je peregrina, ak ide el camino na bicykli je bicigrina
Jeseň v severnej časti vnútrozemského Španielska vyzerá tak ako u nás. Už o hodinu kráčam po suchom podloží, fučí chladivo a vytrvalo. Ľutujem, že nemám v batohu rukavice. Na obed sa zastavujem okolo pol štvrtej, to je už aj na Španielov neskoro, ale tanier vynikajúcej šošovice pre mňa nájdu. Tú prívetivosť vyvažujem zlatom. Inak jedlo majú pre vegánov aj vegetariánov.
Aj dnes kráčam celú deň sama, stretla som len dvoch pútnikov, jeden svižne prekráčal okolo mňa, druhý prebicykloval.
Vozovka, ktorej krajnica slúži aj ako chodníček pre pútnikov vedie priamo cez ruiny kláštora sv. Antona zo 14. storočia. Pôvodný bol založený v roku 1146, obýval ho rád španielskych Antonínov, pochádzajúci z Francúzska, dnes už neaktívny, posledná zmienka o ráde je z roku 1787. Keďže cesta k sv. Jakubovi do Compostely viedla tadiaľto aj v stredoveku, mnísi sa starali najmä o chorých pocestných.
Stavba si ponechala svoje mystérium, rovnako tak svoje výrazné gotické prvky viditeľné na prvý pohľad.
3.11. 2019
Budím sa do krásneho slnečného nedeľného rána. Takmer všetci z ubytovne už odišli. Som tuším posledná, kto je ešte zakuklený v spacáku. Nie je to poslednýkrát, čo zatváram dvere ubytovne posledná, už tam nie je ani správca. Poďakujem do ticha, zabuchnem a idem. V ústrety ďalšiemu dňu. Je fakt nádherne. Cestou sa podelím o čokoládu a o vodu. Proviant si nosím, väčšinou je to kilo a pol v batohu. Cítim, že priestoru v topánkach je akosi menej, začínam počítať rastúce pľuzgiere a ozývajúce sa odreninky. Tak, už iba 450 km...
Tapa de jamón serrano, aceitunas y una copa de vermú. Trochu španielskej šunky, teda chamon-u, olív a pohár vermutu. Moja cesta miestami získava veľmi chutný gastro-rozmer.
Vďaka za španielsky zvyk stretávať sa v nedeľu nielen v kostole.
Hovorí sa, že človek sa učí zapochodu. A tak som si všimla, že spolupútnici riešili, kde budú nasledujúci deň nocovať. Ja som zatiaľ išla s istotou, že dobrý nocľah vždy nájdem. Tak to bolo. Ale, informácie k nám vždy prichádzajú včas, ...
... a tak sa stalo, že som od správcu aľbergue dostala telefónne číslo na domáce ubytovanie u Lurdes v mestečku Frómista. Aj lôžko pre mňa bolo, len nohy cestou už veľmi oťaželi a mala som pred sebou asi 8 km, teda 2 hodiny chôdze a už som ozaj nevládala. Zložila som sa na polhodinu v teple, káva v obitej šálke moje unavené nohy veľmi nepovzbudila, ale išla som ďalej. A asi kilometer za dedinou Boadilla som "vošla do iného sveta". Prestalo fúkať, prostredie na mňa dýchlo romantikou, našla som bakuľu, ktorú akoby tam niekto pripravil pre mňa, a fakt mi veľmi pomáhala pri chôdzi.
Cestička popri kanále Canal del Castilla viedla do dnešného cieľa. Kanál bol splavný, na trase boli zastávky na nastupovanie a vystupovanie, čo som si všimla až keď sa spoza zákruty vynorila loďka s cestujúcimi. Mávli sme si na pozdrav.
Mávnutie na pozdrav, pár úsmevov. Koľko sily a podpory v nich bolo! Koľko? Veľa. Veľmi veľa.
dnes som sa zobudila s myšlienkou, že
TREBA, ABY SOM BOLA ŠŤASTNÁ
Ľudia majú najrôznejšie dôvody prečo "idú na kamíno". Idú výkon "čo najrýchlejšie", meditovať počas cesty, rozjímať, vyčistiť si hlavu, odbúrať stres, prekonať bolesť, strach, vyrovnať sa so stratou, nájsť seba, Boha, odpovede, ticho, zážitok...
Ja som ešte mesiac dozadu nevedela, že pôjdem na Kamíno. Niekedy sa dieliky skladačky len trošku pohnú alebo slabúčko pootočia, a cesta sa otvorí.
4.11. 2019
Nevŕtaj sa donekonečna v boliestkach...
...NECHAJ TO VŠETKO NA BOHA
(zaznel pokojný mužský hlas v mojom vnútri hneď s prvými vedomými rannými nádychmi)
Bol pondelok. Došlo aj na bežné pracovné veci, ako ubytovanie pre partiu futbalistov na Malorke a ešte zopár ďalších vecí, čo znamenalo, že ani dnes sa mi nepodarilo vyraziť do nového dobrodružstva v skorých ranných hodinách. Odchádzam z ubytka v mestečku Frómista o 10:30 so svojou novou spoločnosťou - bakuľou - a s "ľahkou" výčitkou samej k sebe, že iní už majú polovicu dnešnej cesty za sebou. Poviem si "no a čo" a vyhráva vo mne esprit turistickej sprievodkyne, zastavujem sa pri každej informačnej tabuli, nachvíľu vojdem do pekárne len za vôňou čerstvého pečiva, lebo som už raňajkovala vo veľkoryso vybavenej kuchyni u Lurdes. Idem na referenciu do miestnej lekárne, kde si kupujem najdrahší krém v živote - na pľuzgiere. A rozhodne som nebola sama, kto ho potreboval, niektorí si priamo v lekárni natierali krémom prsty a chodidlá, a s bolestným výrazom na tvári fačovali, oblepovali a súkali nohy do topánok.
Cesta do Carrión de los Condes bola pocitovo dlhá, veterná, občas pršavá a málo kontaktná. Vôbec sa nesťažujem! Teda v tejto chvíli sa ešte nesťažujem. To budem až tesne pred dnešným cieľom.
Na cestu = na camino som išla sama, lebo som chcela byť sama so sebou. Preto mi veľmi vyhovoval čo najkratší kontakt s kýmkoľvek. No na povrchnú konverzáciu som tiež nemala kapacitu. S miestnymi som sa rozprávala rada, ale ani tých nebolo veľa. Väčšinou vtedy, keď som si prestala všímať prítomnosť a myšlienky zasa lietali po krkahájoch, a zapochybovala som, či kráčam po vyznačenej ceste... a tak som aj v tento deň ocitla v situácii, že mávam na biely pick-up, ktorý ide oproti, starší chlapík zastaví, prikývne mi smer a pokračujeme každý posvojom. Asi za 10 minút počujem klaksón odchrbta. Hádaj!
Biely pick-up. Chlapík sťahuje okienko ... hovorím si "kurnik, pomýlil sa s tou cestou, či čo chce?" a on... podáva mi 2 balíčky cukríkov. Nezjedla som ani jeden, ale bol to ten najlepší doping na moje boľavé nohy a znavený chrbát. Láskavosť. Milota. To mi dodalo silu. Potom prišla aj chuť obedovať v bare pri krásnom miestnom kostole. Popoludňajšou cestou ma sprevádzali dúhy a asi 3 km pred cieľom náhla ostrá bolesť v pod pravou lopatkou.
Oprela som seba aj s batohom o míľnik, nebola som si istá, že ak ho zložím z chrbta, či ho potom vyložím, a či pôjde niekto okolo, kto by mi mohol pomôcť ... lenže bolesť neprechádzala, a vtedy som sa naštvala, kričala a rozplakala...
Očistná kríza. Ako prišla, tak odišla.
Ubytovňu Albergue de Espíritu Santo spravujú mníšky. Sú to ženské odrany. Keď je večierka o 22.ej, prídu to prísne oznámiť aj do sprchy. Kto zažil internátne izby s 20-30 posteľami? Tu neboli palandy. Našťastie pre mňa.
5.11. 2019
Budím sa na šepot a šuchot. Otvorím oči, vonku je tma, v izbe je tma. Len tým pohybujúcim sa svetielkam nerozumiem. Vyrotujem zo spacáka, sadnem si na posteľ a snažím sa vymaniť zo sna, ktorý ešte chytám za chvost, a zároveň pochopiť, čo sa deje. Ostrí sa mi zrak aj úsudok. To sú tí peregrinos, ktorí vyrážajú na cestu v skorých ranných hodinách a majú čelovku na hlave, aby ostatných nebudili centrálnym svetlom v miestnosti. Neuveríš, ale z ubytovacích priestorov kláštora odchádzam o 8:10 hod.
Posledná! A 10 minút po limite.
Kým som si pri dverách uviazala turistickú obuv, mníšky dali svižne do pohybu viacero statických objektov, vek vysoko nad 70, ale ich životaschopnosť možno len obdivovať. Z jedálenskej časti odchádzajú tiež poslední jedinci.
Veľkú časť dnešnej trasy tvorí stará rímska cesta, Calzada romana. Vedie úrodnou rovinou, ktorej sa hovorí obilnica Španielska. Rovina, po ktorej sa vietor preháňa šialenou rýchlosťou. Batoh, ktorý som si zbalila na 8-9 kg spolu s proviantom váži 10-11 kilogramov, čo je cca 20% mojej hmotnosti. Ak nenatrénuješ so závažím, je to veľa. Nabudúce sa balím úspornejšie. Chvíľami sa so mnou vietor zahráva. Tri kroky vpred, dva dozadu, v lepšom prípade do strany..
Koľkí sme za najmenej 17 storočí po tejto calzade prešli? Čo všetko sa na nej a povedľa nej odohralo? Bol to 17 kilometrový úsek bez civilizácie.
Ak tadiaľto pôjdete v letných mesiacoch, musíte mať so sebou dosť vody. Niet tieňa ani miesta na zadováženia tekutín. Alebo ísť na noc. To sa bude hodiť tá čelovka.
